...MIESTO, KTORÉ BY VEDELO ROZPRÁVAŤ

Naše príbehy

Vzpomínky na Dunaj 1938-45 - Přemysl Čečelka, l985 - Krásne, až Vám slza vypadne.

Vzpomínky na vodáckou činnost 1938 - 1945 - (16 strán čítania, čo stojí za to!)
Nové události zastiňují staré a tak jsem pročetl knížku 50 let loděnice v Karlovej Vsi, dočetl jsem se tam několika nepřesností, protože každý si události pamatuje jinak. Něco zajímá víc jednoho, něco druhého. Jako hlavní nepřesnost bych uvedl tvrzení, že vodácký život se v roce 1939 soustředil na Váhu, kde bylo vybudováno náhradní vodácké středisko v Považskom Podhradí (Čársky, Hargaš J.). Protože Ing. Juraj Hargaš asi čerpal z písemných materiálů a zjistil, že I. majstrovstvá Slovenska vodákov v plavbě
na kajaku a kánoí se konalo na trati Nemšová - Trenčín

Fotografie zo života lodenice - s komentármi autorov

Pozrite si fotografie s komentármi, ktoré sme pre Vás postupne zozbierali zo súkromných archívov našich členov alebo našich priateľov. Každá fotografia má komentár a môžete si ju pozrieť v samostatnej sekcii. Na fotografiách je krásne to, že sú viac, ako polstoročie staré a dokumentujú skutočný život lodenice od jej začiatkov. Naši priatelia nám fotografie občasne posielajú a my sa ich snažíme pridávať výhradne do tejto retro sekcie

Ladislav Čepčiansky spomína - je to na 4 strany, ALE! krásne čítanie 🙂

Spomienky na mojich 68 olympijských dní
V roku 2016 bude 60. výročie konania LOH v austrálskom Melbourne. Vodácky klub Tatran Karlova Ves – Bratislava mal v československej olympijskej výprave dvoch členov – kajakára Ladislava Čepčianskeho a bývalého kanoistu päťbojára Vlada Černého.
Predseda klubu Juraj Kadnár ma požiadal, aby som pre našu klubovú webovú stránku napísal niečo, čo mi z olympiády a cesty zostalo v pamäti a čo by bolo zaujímavé aj po toľkých rokoch. Najmä z cesty našej výpravy. Na vojne ma učili, že rozkaz predstaveného je pre podriadeného zákonom, ktorý vykoná.... Tak píšem. Pekne po poriadku. Od začiatku

Skalka - 2015

V prvý deň nového roka vyrazili naši rýchlostní kanoisti na týždňové kondičné sústredenie do lyžiarskeho strediska Skalka pri Kremnici. Zverenci trénovali v troch skupinách pod vedením trénerov Heleny Skovajsovej, Andreja Wiebauera a Radima Kráľa.   Hlavnou športovou aktivitou na sústredení bol beh na lyžiach, či už jeho zdokonaľovanie alebo jeho samotné začiatky. Denný harmonogram začínal ešte pred raňajkami ranným behom.

Doobeda a poobede sme trénovali na bežkách a po večeri sme mali posledný tréning v posilňovni alebo v telocvični, kde sme si zahrali futbal alebo basketbal. Samozrejme, dopriali sme si aj voľno, počas ktorého sme navštívili wellness alebo sme oddychovali pri bowlingu. Snehové podmienky v stredisku boli veľmi dobré, keďže nám v tretí deň pobytu napadlo približne 20 cm nového snehu. Naše prvé spoločné sústredenie v tomto roku dopadlo podľa predstáv a pevne verím, že tréningové nasadenie vydrží našim športovcom počas celej sezóny.

Radim Kráľ

Krátky pohľad do minulosti cez fotky z archívu

Moje detsvo bolo o trávení voľného času v lodenici, ktoré sa plynule prenieslo do pravidelného športovania pod vedením Otta Raisa.
Otto v tom čase viedol skupinu prípravky. Ďalšími mojimi trénermi v našej lodenici boli Emil Vranka, Janka Beňušová, môj otec a Roman Buček.

Toto nádherné bezstarostné obdobie sa skončilo spojením môjho mena s Róbertom Erbanom na jar v roku 1988. S Robom sme začali jazdiť K2 a hneď sa nám podarilo povyhrávať všetko čo sa dalo doma aj v zahraničí.

V roku 1989 sme štartovali na juniorských MS v Kanade. O rok neskôr v roku 1990 sme štartovali na seniorských MS Kodaň v maratóne ako juniori, kde sme získali krásne 7. miesto na trati dlhej viac ako 43 km.

V roku 1991 sme sa zúčastnili MS v Paríži, boli to naše prvé majstrovstvá sveta v seniorskej kategórii na krátkych tratiach. Pocity boli naozaj vynikajúce, pretože sme mali dobre natrénované a umiestnenia, ktoré sa nám podarili boli ozaj pekné, K2 10 000m 3. miesto a na K2 500m 7. miesto.

Na ďalšej farebnej fotografii je spolu s nami Pavel Blaho. Fotka je zo sústredenia v Mexiku pred olympiádou v Barcelone 1992. Paľko nás viedol niekoľko rokov s prestávkami a zážitkov s ním bolo naozaj veľmi veľa. Na olympijskej regate v Barcelone 1992 sme skončili na nepopulárnom 4. mieste na K4 1000m spolu s Jozefom Turzom a Attilom Szabom a Róbertom Erbanom.

Juraj Kadnár

Veľká cena Sparty - 2014

Minulý rok sa naši reprezentanti zúčastnili aj na Veľkej cene Sparty
v Prahe.

Domov nešli s prázdnymi rukami 😉 okrem vecných cien a medailí si so sebou odniesli aj zopár skvelých zážitkov 🙂

Patrícia Skovajsová

Povodeň - 2013

Po poslednej veľkej povodni v roku 2002 vybudovali okolo lodenice protipovodňovú hrádzu.

V máji 2013 sa počasie zbláznilo a v celej strednej a západnej Európe napršalo enormné množstvo dažďov. Dunaj tie vody pozbieral a rapídne zvyšoval hladinu po celom svojom toku. Dal možnosť otestovať novú protipovodňovú ochranu.

2. júna 2013 boli vstupy zahradené a postavená mobilná nadstavba. Pre istotu sme vysťahovali správcov domček, dolné klubovne, šatne a posilňovňu do hornej „veľkej“ klubovne. Dunaj stúpal a stúpal… a presakoval popod hrádzu, takže  v areáli lodenice vytvoril jazero s pokojnou prefiltrovanou vodou. Jediným suchým ostrovom v tomto jazere sa stala veľká klubovňa, balkón a šatne. Pre spojenie s okolitým svetom fungovala len „lodná“ doprava a prepojenie striech po rebríkoch.

Balkón bol po celý čas strážnou baštou, ale aj jediným priestorom pre oddych počas čistenia. Ale najmä – ako obyčajne – miestom, kde sa upevňovala naša klubová spolupatričnosť! Dunaj kulminoval 6. júna 2013 pri vodočte 10,32 m. V našom jazere sa čvachtali divé kačice, ale aj „mlaďasi“ skákali z balkóna. A za hrádzou v silnom prúde šantili bobry (napočítali sme ich 5-6). Futbalové ihrisko sa podobalo skôr na vodnopólový štadión.

Voda opadla, zostalo veľa roboty, ale stavba lodenice opäť odolala! A my ju dáme znova „do pucu“!

Eva Matejková

Postupnosť bola jednoduchá.

Realizátor stavby, už vtedy súkromná stavebná firma, sa dal získať iba pretláčaním rúk za pomoci alkoholu, samozrejme víťazstvom majiteľa firmy. Stretnutie sprostredkoval  Milan Lachkovič.
Kamarát, architekt Jano Fečík, spravil ideový zámer a cez MON /medzinárodná organizácia novinárov/ som získal projektanta.
Môj priateľ z detstva Ivan Čársky, si kúpil montérky, cólštok a okrem funkcie stavebného dozoru mi veľmi pomohol aj so stavebným povolením. V prvej fáze to bol súhlas s rozšírením základových pásov lodeničky. V ďalšej fáze to bolo predloženie a schválenie 1. stupňového vykonávacieho projektu stavby novej lodenice FaFUK.
Po dlhých peripetiách som nakoniec prešiel všetkými schvaľovacími procedúrami s dotknutými organizáciami. Popri tom sa úspešne zbúrala lodenička, vykopali sa základy novej, prebehla zamatová revolúcia a stavala sa nová lodenica. Išlo sa podľa stavebných plánov, ktoré produkoval projektant, ešte "teplých". Končil sa rok 1991 a lodenica sa dokončovala.
Konečne bolo možné dať projekt schváliť na stavebnom odbore národného výboru v Karlovej Vsi. Aby to išlo rýchlejšie na úrade som opečiatkoval všetky doklady a do hodiny som mal projekt schválený. Pred odchodom som sa spýtal aj na kolaudáciu, že kedy môžeme požiadať o ňu. No, až keď bude stavba ukončená, povedala pani inžinierka. Prešiel mesiac a už som tam bol znova. Veľmi sa čudovala, že za taký krátky čas sme to stihli postaviť.

 

Vznik novej lodenice v pohnutom roku 1989

Vznik novej lodenice v pohnutom roku 1989 na pôde UK v areáli Tatranu, ako prvej, novopostavenej na pozemku po II. svetovej vojne v Bratislave.

Pre ľahšie pochopenie celého príbehu sa musíme vrátiť do roku 1964, kedy postavil Čepčiansky malú lodeničku pre VŠE, ako trvalé provizórium v rohu pozemku, kde teraz stojí lodenica Farmácie. Bola to nízka drevená búda s podlahou z udupanej hliny a pohľadom von cez škáry stien o rozmeroch 6 x 9 m. Tam prebiehala výučba študetov-vodákov ekonómov dlhé roky.
Prišlo obdobie presťahovania lodí, pádiel a celého vybavenia VŠE do objektu vo Virte.  Lodenička osirela a navštevoval ju len jeden z učiteľov, ktorý občas chytal ryby. Kamarátsky som dohodol s vedúcim katedry TV VŠE prepis-prevod majetku v rámci rezortu školstva z VŠE na FaF UK.

Na FaF sme začali uvažovať o možnom zlepšení podmienok používania lodeničky. Bol to rok 1988. Urobiť podlahu, zatesniť a zatepliť steny, nejaké vykurovanie, najnutnejšie zariadenie atď. Naše tajné sny sa zastavili na maximálnej sume investícií 50.000 Kčs. Nebolo to málo! A tak sme sa s tajomníkom fakulty dali do práce. Privolali sme pracovníka investičného oddelenia univerzity do lodeničky na prehliadku ostatných vysokoškolských lodeníc, kde to mali oveľa lepšie ako my. Ani jedna nestála na zemi, boli to plávajúce, vykotvené staré lode. Stále sme mali obavy vysloviť ako požiadavku tú sumu... Na otázku pani inžinierky z investičného, že koľko potrebujeme na renováciu lodeničky som opakovane odpovedal, že no koľko dáte. Nešlo mi povedať od strachu, že nás pošle do hája, inak. To asi dohrialo pani inžinierku z investičného a rázne povedala; pán Stowasser, vy ste darovali môjmu synovi nové pretekárske pádlo, čo si vážim, ale i napriek tomu  vám hovorím, že maximálne môžete dostať 2 milióny a nič viac! Ani na 5 sekúnd som nestratil glanc a ihneď som odpovedal, že to nebude viac ako 1,9 milióna. Neviete si predstaviť, čo som prežíval. No, bolo to šokujúce a zároveň mrazivé, ako to preinvestovať? Nadišla fáza o ktorej som vôbec nič nevedel a preto som sa jej nebál.

“V živote je veľmi dôležité mať dobrých kamarátov, no a ja som to šťastie mal”.

Posledný krok - kolaudácia.

Vzhľadom k mojej nevedomosti o stavbárskych zvyklostiach, som na pokyn staviteľa pripravil klubovňu na tento dôležitý akt skromne, len jeden stôl a čakal som na účastníkov. Bol to začiatok februára 1992, vonku 8 st. pod nulou a vietor. Za univerzitu a staviteľa som tam bol sám, že staviteľ a ivestičné prídu neskôr. Účastníci kolaudácie sa trúsili po jednom a keď nič nedostali, en moje slová, tak odišli a že vyjadrenie pošlú poštou. Chýbal mi len požiarny technik a toho som náhodou objavil vonku skrehnutého a naštvaného za plotom. Chodil okolo a nevedel to nájsť. Okamžite vykrikoval, že všetko je zlé a s ničím nesúhlasí! Fojer dvere sú nanič, hydrant je blbosť atď. Po 20-tich minútach nás už ľutoval a keď zistil, že nič nedostane povedal, že no čo s vami? Odišiel ako ostatní s tým, že súhlas pošle. Až potom prifrčali naši autom a boli v šoku, že takú kolaudáciu ešte nezažili.

Na mieste terajšieho asfaltového ihriska bol detský bazén, ktorý sa používal v zime ako saunový a mrazy ho tak zlikvidovali, že veľmi tiekol. Rozhodnutím výboru Tatranu sme ho v rámci stavby pretvorili na betónovú plochu. O geodetické zameranie plochy sa postaral geodet Tomáš Dinka a o asfaltový povrch Ivan Hargaš. Basketbalové konštrukcie a laminátové dosky s košmi zabezpečil Jožo Stowasser. Táto plocha je doteraz využívaná veľmi často.
Postavenie lodenice Farmácie a presťahovanie vodáckeho materiálu do nej  prinieslo pre Tatran uvoľnenie priestorov kolkárne, kde sa vytvorili terajšie šatne a posilňovňa. K dobru,  ako bomus zostala aj sprcháreň.

K “80–tke” Tatranu
Január 2015
Jožo Stowasser

... tu je priestor pre Váš príbeh